Rozhovor s nepriateľom...

4. května 2011 v 19:03 | Mrs. B |  Čo píšem :)
Otvorím oči. Všade je len tma a ticho. Odhrniem kúsok paplónu aby som sa postavila, no zaskočí ma chlad. Neopísateľný chlad. Položím nohy s krvavočervenými nechtami na zem a pocítim nevydanú bolesť. Čo ma tak zabolelo? Bolesť prebieha celým telom a ja sa pokúsim nepadnúť a vydržať. Odolávam ale utrpenie pokračuje. "Ťapkám" bosými nohami po podlahe v tmavom byte a odrazu mi niečo zasvieti do oči. Ale nič nesvieti. Ako keby mi svitlo. Vojdem do kúpeľne. Zapálim svetlo, ktoré preniká cez sklobetóny do obývačky a kuchyne. Pozriem sa na seba. Slabo odlíčené oči a pod nimi čierne šmuhy. Vlasy strapaté a zopár vyrážok na tvári a čo nesmiem zabudnúť, môj dokonalý pohľad. Opláchnem si tvár a pozriem si na nohy. Už viem čo ma celý čas tak trápilo a ukrutne bolelo. Celé koleno mám pokryté krvou, aj keď neviem odkiaľ sa tam dostala, lebo koleno nie je vôbec poškodené. Vojdem naspäť do izby a pozriem sa na posteľ. Na posteli ani kúsok tej červenej tekutiny. Ľahnem si zase spať. Radšej.
Ráno sa zobudím na plač. Vojdem do kuchyne a samozrejme, plače moja mladšia sestra. "Čo sa zase stalo?" opýtam sa svojim najčastejším tónom. "Tá naša dcéra má zase náladu.... " zakončí už z rána mama. "Čo sa deje Biba?" moja nálada graduje a ja mám chuť vybuchnúť. "Jááá.... to nechceééém" zase sa rozplakala. Tak na toto už nemám nervy. Prejdem sa po byte. Ale nikde nevidím krv. Čo sa to stalo? Bol to len sen? Alebo som v noci urobila niečo, čo neviem?
O pár minút sa pracuje na príprave raňajok a ja nemôžem prestať myslieť na to, čo sa v noci stalo. Odkiaľ? Sadnem si k rannej praženici a pozerám všade, len nie na svoje koleno. Od noci som sa naň nepozrela. Bojím sa. Čo ak zistím, že som si v noci niečo urobila? "Bašáááá zvoní ti mobil!" Tak toto ma vie vytrhnúť. Pozriem na mobil. Neznáme. Tak toto milujem. No ale zdvihnem. "Prosím?" "Ahoj Berdy, ja som ťa len chcel poprosiť, či by si neprišla o pol 10 ku bufetu." "No dobre.. a s kým hovorím? " vôbec som nevedela. "Nechaj sa prekvapiť." A zložil. Kto to bol? A zase sú tu otázky, podobné predošlým. A teraz mám v hlave dve otázky. A ani na jednu neviem odpoveď. No a opäť sa vraciam k tanieru so žltou "nádielkou".
Od bytovky až k škole idem ako bez duše. Kamarát niečo hovorí a ja stále neviem myslieť na nič iné. Kto to mohol byť? Vôbec neviem. A čo sa mohlo stať? Toľko otázok, na ktoré neviem odpoveď. Vojdem do školy. "Dobré ráno!" zvolám ale vrátnička si ma zase nevšimla. Pozriem sa na zmeny. Tak toto sa môže stať len mne. Nemáme nemčinu a namiesto nej máme fyziku. Ešte že tu tú fyziku mám, že? Trpím neukrutnou bolesťou, ale na koleno som sa ani len nepozrela. Obviazala som si ho bez pohľadu naň, lebo sa stále bojím. Možno keby... Nie, už len tá predstava ma ľaká. Vojdem do šatne, otvorím si skrinku a vypadne na mňa milión vecí. To bude zase deň. Trištvrte na 8. O 5 minút mi začína hodina. Matematika. Vytiahnem učebnicu a zošit a strčím ich do tašky. "Ahoj" zaznie mi spoza chrbta. Asi je to len ďalší človek, čo ide okolo. "Čau!" zvolám a kašlem na to, čo sa deje za mojim chrbtom. "Ani sa neotočíš?" povie ten človek arogantne. Otočím sa. Zakašlem a v hlave sa mi zatočí. Čo on odo mňa chce? " Otočím sa. Nevidíš, čo robím?" Urazená. Odchádzam. "Nemám sa s tebou o čom rozprávať." Nečakám na reakciu. So slzami v modrých očiach utekám k učebni. Čo robiť? Bolesť ma napĺňa. Idem si po chodbe a v hlave mi znie len tá pesnička. Layla feat. Majk Spirit... Hrá mi stále dokola, ako zaseknutá platňa. Neviem ju vypnúť. A vlastne ani nechcem. Nechcem rozmýšľať stále dookola nad tým, čo sa mi metie hlavou. Až na to zase prídem. Vojdem do učebne. Interaktívna tabuľa zapnutá, v triede hluk ale ako vojdem. Všetci stíchnu. Keď zistia, že nie som profesor, ozve sa zase bujný smiech a rev. Nevládzem to počúvať. Sadnem si. Hneď ma zahrnie milión informácií, ktoré by som si inak veľmi rada vypočula. Ale teraz som na to nemala ani kúsok hlavy. Ani kúsok svojho času som nemohla venovať mysleniu na niečo iné.
Blíži sa to. 10.00 ... neviem, či tam má ísť. Mám? Pôjdem. Ale.. Sama?
Bolesť ma premôže.. Už to cítim. Idem dole schodmi s taškou na ramenách. Mám strach. Neopísateľný. Neviem či mám plakať, alebo sa usmievať ako vždy. Čakám, či niekto príde za mnou. Nikto. Všetci sú až príliš zaslepení sebou. Idem. Prechádzam dlhou chodbou. Stále pociťujem väčší stres a čakám, kým sa moje telo samé otočí a odíde. Ale ja idem ďalej. Stále si opakujem, že nesmiem byť zbabelá. Vojdem a čakám. Čakám na spasenie. "Ahoj!" povie niekto za mnou. Otočím sa a spadne mi sánka.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Nikuško Nikuško | 4. května 2011 v 19:51 | Reagovat

pokračovanie pokračovanie pokračovanie  ! hneď ! :D :)

2 Tinka Tinka | 4. května 2011 v 20:55 | Reagovat

Ty kokoos..ja nezaspím, tký nepínavé že kto príde...ja ti idem volať..:D inačč fest dobréé...aj mne spadla sánka :*

3 Barborka Barborka | 4. května 2011 v 21:02 | Reagovat

[1]: príde :D :D

[2]: zaspíš Tinka :-) a kto príde?? :-) uvidíš ;-) a Ď. :-)

4 Adamek Adamek | 4. května 2011 v 21:03 | Reagovat

ouuu :-( ..noo daj,lebo ja myslím na to najhoršie

5 Tinka Tinka | 5. května 2011 v 14:07 | Reagovat

To bude JANTOŠ podľa mňa :D :D :D

6 Barborka Barborka | 5. května 2011 v 18:26 | Reagovat

[4]: mojé :D neboj :-)

[5]: no to teda :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Blog.cz
It's little piece of my heaven ♥ .. enjoy
zdroje obrázkov : weheartit, osobné zložký :D