Rozhovor s nepriateľom...(3)

7. května 2011 v 15:22 | Mrs. B |  Čo píšem :)

Odchádza. Vidím jeho chrbát. Mám chuť zakričať "Vráť sa!" ale už na to nemám silu.

Otočí sa a vidí, ako plačem. Dojalo ma to. Rozplakala som sa tak ľútostivo, ako malé bábätko keď mu mamka nechce kúpiť v obchode lízanku. Plačem akoby som nikdy neplakala. Ako keby sa mi po prvý krát z očí vyliali kvapky sĺz. Znovu sa mi zatočí v hlave. Neviem, čo sa zase deje. On odchádza a ja pomaly tiež. Spadnem na zem a už počuť len náraz. Dobehne ku mne a po lícach sa mu rozkotúľajú slzy. "Barborka.. toto mi nemôžeš urobiť.."
Ja mu to nemôžem urobiť? A čo robil celý čas on? Ešteže ho počujem. Všetko si vyčíta. Toto som vôbec nečakala. Za chvíľu pribehne zopár ľudí a zase sa mi len do uší dostane moje meno. Zatvorím oči.

Očí sa mi pomaly otvárajú a ja zisťujem, že nie som doma ani v škole. Niečo tu neskutočne pípa a ja nemám silu sa otočiť. Ležím na posteli a pozerám sa na bielu stenu. Kde som?!
Niekto plače. Niekto pri mojej posteli. Niekto, komu na mne asi záleží. Niekto, kto prišiel za mnou. Niekto...
Otvorím oči a zhlboka sa nadýchnem. "Baška?" Je to moja mamka. Chytí ma za ruku a ja sa začnem triasť. "Čo sa mi stalo?" opýtam sa a zase sa jej hrnú slzy z očí. "Stratila si priveľa krvi. Museli ti zoperovať koleno." Pozriem sa naň ale nemám síl odtiahnuť plachtu. Už viem čo sa stalo v noci.
Pozriem sa na mobil. 27 neprijatých hovorov a 19 sms-iek. Vo všetkých správach bolo, ako sa o mňa veľmi boja, ako im chýbam.. Ale jedna ma dojala. "Milá Baška. Neviem, čo sa ti stalo a veľmi sa o Teba bojím. Odišiel som, a teraz to ľutujem. Dúfam, že Ťa môžem prísť pozrieť. Ľúbim ťa. " Neviem od koho to bolo. Vytiahnem querty klávesnicu a začnem ťukať. "Môžeš prísť dnes poobede," ale musím sa opýtať mamy... " Mami? Izba číslo? " "Izba číslo 61" , a dopíšem "izba číslo 61. Baška. :-)" Ani neviem, prečo som to napísala. Ani neviem, prečo som ráno šla na to stretnutie. Ani neviem, prečo som nešla s tým kolenom hneď za rodičmi. Nič z týchto vecí by sa nestalo.

Za tento deň som mala veľmi veľa návštev. Dostala som aj veľa darčekov, ale polovicu z nich som pokladala za nepotrebné. A možno aj boli. Keksíky, cukríky, prívesky..
Najcennejšie boli pre mňa asi knihy. Knihy, kde sa písalo o ľuďoch, ktorý majú podobná osud, ako ja. A knihy, kde som zahodila vlastné problémy. Odvtedy sa bez knihy nepohnem ani na krok. Začína to naberať psycho dojem.

Tak. A sme späť v nemocnici. Ráno sa zobudím a niečo mi chýba. "Dobré ráno, slečna! Ako sa cítite?" Začal ošetrujúci lekár. "Ale, mám sa už lepšie. Ako dlho tu budem ešte musieť ostať? Čo sa bude ešte diať? " zavalila som lekára spúšťou otázok. "Máš sa lepšie? Tak to som rád. Čo sa bude diať? Ešte pôjdeš na röntgen a uvidíme. A ako dlho tu ostaneš? Uvidíme podľa vyšetrení." Povedal mi to úplne kľudne. Ako keby sa nič nedialo. "Ako mi to môžete povedať s takým kľudom?! Ja chcem ísť domov! Ja tu nechcem byť! Takto so sebou nikdy nebudem spokojná. S kolenom na sračky! " rozhnevala som sa. "Ako? Hovorím Vám to tak, ako to je. Nemuseli ste prežiť." Povedal ale už aj s kúskom emócií. V oku som mu spozorovala malú kvapku. Kvapku .. slzu. Pozrel sa na mňa a odišiel. Kričala som, nech sa vráti ale nič nepomáhalo. O pár minút po mňa prišla sestrička, aby som sa šla naraňajkovať. "Čo sa stalo môjmu ošetrujúcemu lekárovi? Odišiel odo mňa z vizity .. " nikdy som sa nerozprávala so sestričkami. " Prišiel na doktorskú izbu a rozplakal sa. Ešte nikdy som nevidela plakať muža a ešte k tomu doktora. " povedala mi a mňa to veľmi prekvapila. Čo také som mu povedala? Sama neviem.

"Nestrácaj dych."

Tohto sa držím. Zaklopem na lekársku izbu a čakám. Päť... Desať... Pätnásť minút.. "Idem" ozve sa z vnútra. "Čo si ," zasekne sa." aha, dobrý." " Čo som vám urobila? Počula som, že plačete." "Poďte ďalej." Pozval ma dnu. Vošla som. "Posaďte sa." Sadla som si a "aukla" .
"Viete ", začal," som rozvedený. Dcéra... Mi zomrela. Jedného dňa sa zobudila na bolesť hlavy a o pár hodín bola mŕtva. Nikdy sa nikto nedozvedel, čo sa stalo. Preto ma to tak dojalo. Prepáč za moju reakciu. Vlastne, prepáčte." "Nemusíte mi vykať. Baška", podám mu ruku," teší ma." "Aj ty mi tykaj. Tibor." Podáme si ruky a zrazu ma objíme. "Tak strašne sa na ňu podobáš. Tie tvoje modré oči s bielymi bodkami sa na mňa pozerajú, ako keby boli jej. Ako keby boli Sárine. Tvoje blond vlasy svietia ako jarné slnko. Ako Sárine... ", rozplakal sa.
" Slečna, máte návštevu." Vtrhne sestrička, tak sa musím s Tiborom rozlúčiť. Vojdem do izby a je tam ON! "Ahoj Barborka.." sestrička ma usadí na posteľ a odíde. "Ahoj.." Po pár minútach ticha chytí svoj telefón a mne zapípa SMS-ka. "Môžem ťa pobozkať?" Ruky sa mi zachvejú. "Nie! Nemôžeš!" nakričím naňho. "Zmizni! A vieš čo? Zase by si to poprel! Už to nemá zmysel. Zmizni! Počuješ? Odíď!"
Vážne odišiel. Bez rozlúčky. Bez námietok.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Nikuško Nikuško | 7. května 2011 v 17:02 | Reagovat

ako vždy :) pokračovanie ! hneď žiadna nedela alebo pondelok! :D :)

2 luc:) luc:) | 7. května 2011 v 18:02 | Reagovat

pokračovanie, pokračovanie, pokračovanie!!! ;-)  :-(  :-)

3 Trish Trish | Web | 7. května 2011 v 18:34 | Reagovat

Baška? To je skutočné alebo to plynie len z tvojej fantázie? :-)

4 Barborka Barborka | 7. května 2011 v 20:24 | Reagovat

[1]: Uvidíme :D

[2]: bude v pondelok ;-)

[3]: Paťka, 85% fantázia :-)

5 Stankey Stankey | 7. května 2011 v 21:06 | Reagovat

To si vytlač a dakde pošli, zbohatneš asi :D ;) veľmi pekný príbeh ;)  jednoznačne to chce pokračovanie ;)

6 Barborka Barborka | 7. května 2011 v 21:09 | Reagovat

[5]: asi :D :D :D ďakujem moc :-) a bude pokračovanie .. :D

7 Adamo Adamo | 7. května 2011 v 22:23 | Reagovat

Super Bašindelka máš talent :) chcem pokračovanie :)

8 Barborka Barborka | 8. května 2011 v 8:48 | Reagovat

[7]: Ďakujem :-) a bude no :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Blog.cz
It's little piece of my heaven ♥ .. enjoy
zdroje obrázkov : weheartit, osobné zložký :D